Otváram sa zmenám
Som jedinečná, tak ako Ty...
Som na ceste...
Mojou vášňou je milovať ŽIVOT...v jeho pravdivosti.
A podporovať ho vo mne aj skrze mňa.
Hľadám rovnováhu a vnímam, že veci sa dejú...a je len na mojom pohľade, či im dám nálepku alebo budem hľadať ich hlbší význam...
Verím na synchronicitu a preto je pre mňa dôležité pozerať sa ZA...
Život je cesta
Vítam Ťa v mojom virtuálnom priestore...
Je to jedna z častí, ktorú úplne neovládam a sú pre mňa bližšie osobné stretnutia. Sme však v dobe, kedy sme vyzvaní otvoriť sa aj tomuto nástroju a ja sa konečne, po rokoch, otváram tomuto svetu...
Teší ma
Som Veronika Sanaya,
žena mnohých emócií, pohľadov a nápadov. Som súčasťou nádhernej rodiny. S mojím manželom Martinom sme rodičmi 2 nádherných detí, Oliverka a Karolínky.
Naša spoločná cesta začala v roku 2009 a Martin bol prvý muž, do ktorého som sa zamilovávala postupne. Cítila som iba, že on je ten, ktorý ma bude milovať presne takú aká som. Ale láska na prvý pohľad to u mňa vôbec nebola. On mal jasno...a ja som sa nechala viesť.
Odvtedy sme prešli mnohými výzvami, ktoré nám ukázali, že aj napriek tomu, že ideme spoločnou cestou...každý má aj tú svoju. Pochopili sme, že si nepatríme a ani sa nevlastníme a najvyššia hodnota v našom vzťahu je SLOBODA. V našom poňatí je sloboda pocit, ktorý túžime v našom vzťahu zažívať. Sloboda na vlastný názor, na vlastný priestor, na vlastný spôsob milovania života...slobodne vo vzťahu dýchať a podporovať sa navzájom. Byť si oporou v náročných chvíľach a oslobodiť sa od vzájomného vlastnenia. Navzájom si dovoliť byť kým sme, nie tým, koho od nás ten druhý očákáva.
Som vďačná, že aj keď to nebýva občas jednoduché, máme rovnaké hodnoty a priority. Sme stále na ceste rastu...nič nie je "hotové". A to nám dáva vždy inšpiráciu, aby sme si neboli samozrejmosťou.
Naše deti sme sa rozhodli vzdelávať doma, práve pre spoločného hodnoty.
Cesta je cieľ
Avšak potrebujeme na nej byť bdelí, aby sme vedeli, že vôbec začala...
Mojím budíčkom bolo tehotenstvo a narodenie nášho syna Oliverka pred vyše 10timi rokmi. V tom čase plnom strachu a beznádeje so mnou začali lomcovať emócie, ktoré som si dovtedy nedovolila ani len zvedomiť. Nosila som v sebe presvedčenie, že potrebujem byť silná a nemôžem ukázať svoju zraniteľnosť. Malo to vtedy veľkú daň. Po Oliverkovom narodení sa mi spustila silná popôrodná depresia, úzkosti a bombardovali ma panické ataky. Taký silný koktejl, že som jedného dňa sedela vo vani a premýšľala nad tým, že už nevládzem takto žiť, že už nevládzem sa skrývať, že už neunesiem strach o dieťatko, pre ktoré som bola matka, ktorá zlyhala.
Vtedy sa môj muž na mňa pozrel, pohladil ma po ramene a v tej vani mi povedal, že sme na to dvaja. Akoby mi pol ťažoby zobral z ramien a ja som sa konečne cítila uvidená a milovaná aj napriek tomu, že ma videl v tej beznádeji a zraniteľnosti, ktorú som sebe nevedela odpustiť. Vo mne sa hlboko v tom momente prepísalo mnoho vecí. Tak silný otisk to pre mňa bol, že z neho čerpám dodnes.
U mňa začala moja bdelá cesta prvým tehotenstvom a otvorila mnohé dalšie oblasti, ktoré si žiadali uvidieť, poliečiť, prepustiť a učiniť rozhodnutie, že ich chcem žiť inak - podľa seba.
Ďakujem za to.
Vnímam, že počas tej cesty som nazbierala mnohé perly a som za ne vďačná, rovnako aj za to, že sa s nimi môžem deliť . Priviedlo ma to na mnohé kurzy, semináre a workshopy, ktoré ma v mnohom posilnili a zároveň mi pomohli integrovať nielen svetlo, ale aj tmu.