Prečo som začala písať blog?

Milujem písanie a už ako malá som túžila vydávať knihy. Bolo to niečo, na čo keď som sa pozrela, následne zatvorila oči a nadýchla sa tej predstavy, tak som vedela, že pre toto som sa narodila.

Ako som však dospievala, uverila som tomu, že musím byť vyvolená, aby som niečo také mohla dokázať. Že nie som dosť dobrá, dosť chytrá, dosť vzdelaná, dosť otitulovaná, dosť zaujímavá, dosť kompetentná, dosť ambiciózna, dosť známa, dosť zabezpečená, …no, proste všetkého bolo vo mne a na mne príliš málo, aby som sa cítila hodná niečo napísať a vydať.

Ako však išiel čas a ja som sa viac hĺbila do seba, začala som o tom všetkom vonku tak trochu pochybovať a naozaj skúmať ľudí, ktorí si to vlasne dovolia, napísať knihu a byť niečím užitočný. Annno…to je presne ten pocit, po ktorom som túžila…byť užitočná. Tak naozaj…že to niekomu pomôže, spríjemní život, či nakopne v nejakom smere.

A potom prišli na svet  naše deti…každé úplne inou cestou s úplne iným príbehom aj s prežitou stratou. Pri prvom tehotenstve ako by sa mi začali otvárať všetky moje zranenia, strachy, moje podvedomé nespracované vzorce a presvedčenia, ktoré som si niesla o živote, o ľuďoch a o sebe. Začala sa mi rúcať ilúzia aká ja som doslova v pohode. Navonok som aj bola…ale vnútri sa diali doslova prerábky celej mojej bytosti. Môj príbeb si môžete prečítať v hornej lište.

Doslova som nevedela, čo so sebou mám sama robiť. Spustili sa mi panické ataky, ktoré postupne dostali grády až po pôrode a ja som netušila vtedy vôbec, čo to je. Moje panické ataky som mala ako chlieb môj každodenný. Nevedela som, čo to je. Hanbila som sa za seba a aj som sa samej seba bála. Že stratím kontrolu, že ublížim dieťatku, sebe…? Zverila som sa mojej mame, v obrovskom dúfaní, že ma pochopí, podporí…ale nevedela ako. Len ma odvtedy zostala „nenápadne“ sledovať, čo som, samozrejme, cítila a prilievalo to olej do ohňa môjho zlyhania, nekompetentnosti a pocitu totálne šialenstva.

Dnes už viem, že ak človek niečo nemá v sebe, nemôže to dať. Keď je väčšina spoločenstva vychovaná v strachu, už sa nedivím. Cítim súcit…lebo dnes už viem, že trpela so mnou a bála sa, no nevedela ako pomôcť. Takmer 18 mesiacov som zvládala tento stav, potom vo mne prišiel zlom. Už som nechcela žiť. Nenávidela som sa, že som slabá a že moje dieťatko si zaslúži lepšiu mamu. Keď som raz večer sedela vo vani a povedala som svojmu manželovi, že chcem zomrieť a že rozmýšlam nad samovraždou…otočil sa na mňa, čupol si, zobral moju ruku, pozrel mi priamo do očí a povedal mi jedinú vetu: „nie si na to sama, sme na to dvaja“. Vtedy akoby mi zobral kus zlyhania, ťažoby, výčitiek, vlastnej nenávisti k sebe samej z ramien. Uľavilo sa mi.

Netvrdím, že sa vo mne už všetko utriaslo a boli sme ok. Milujem rozprávky a preto sme si začali tvoriť tú svoju. Keď má človek vedľa seba niekoho, o koho sa môže naozaj oprieť…bez masiek, nálepiek alebo vylepšovaní, vtedy sa môžete skutočne prestať báť a cítiť dôveru. Môj manžel odvtedy so mnou hľadal čo sa mi deje, prečo sa mi to deje, vozil ma na semináre, bol so mnou na systemických konšteláciach. Stal sa mojím dôverníkom a parťákom. Nebolo pre mňa vtedy väčšieho šťastia, že mám niekoho, kto sa mi to pomáhal zvládnuť. Dodnes si pamätám ako moji blízky aj moje priateľky sa snažili hovoriť niečo v zmysle: „kašli na to, veď máš doma zdravé dieťatko, neblázni, to nemôžeš tak brať,… Viem, že to mysleli v dobrom, no dnes už aj chápem, prečo to nefungovalo. Ak sa totiž snažíme potlačiť naše emócie, alebo sa o to snažia iní (aj keď v dobrej mienke) má to presný opak. Ak potláčame emócie majú  tendenciu ešte viac nás raniť. Ja som to vtedy vnímala tak (a mám to tak aj dodnes), že ak niekto potláča to, čo cítim, nevidí ma.

Odjakživa som bola vždy senzitívnejšia na to, čo cítim, ale nikdy som svojim pocitom nedôverovala, pretože som vždy mala verila, že ľudia okolo mňa to vedia lepšie. V tom som aj vyrastala. Mnohí sme v tom vyrastali. Naša kolektívna úroveň je totiž spoločná. Preto je pre mňa tak dôležitý osobnostný rozvoj či už na mentálnej, emocionálnej alebo duchovnej úrovni. Mojou záchranou sa stalo to, že som si dovolila otočiť sa do seba a poprezerať si prečo mi to tam tak škrípe…nedôverovala som si, porovnávala som sa, nedokázala som sa oceniť, pochváliť, išla som na výkon, v hlave mi vládla myšlienka: „a čo povedia druhí?“.

Aj napriek tomuto strachu som riešila veci s mojím manželom. Rozprávali sme sa, plakali, smiali a stále sme boli v procese liečenia môjho vnútorného dieťaťa. Bol to pre mňa prerod, kedy som si uvedomila v momente, keď mi v pôrodnici oznámili, že moje druhé dieťatko v 9tt sa prestalo vyvíjať. Odišla som. S poďakovaním som odmietla všetko a odišla. Prvý raz som cítila, že som sa postavila sama za seba. Bola to pre mňa odmena za tie roky práce na sebe. A odvtedy som sa prestala báť svojho vlastného „zlyhania“, pretože slovo „zlyhanie“ sa začalo v mojom živote vytrácať. Aj napriek všetkým bububu, ktoré mi oznámili, čo všetko sa môže stať, keď mi neurobia kyretáž, som dôverovala sebe, svojmu telu a dieťatku, ktoré v ňom stále bolo. Stratu som si zažila doma takmer po 3 týždňoch. S bábätkom sme sa rozlúčili doma, v láske a ja som vtedy vedela, že už som iná. Silnejšia. Viac si vedomá samej seba. Viac si vedomá svojich emócií a ich odkazov. Bola som to viac ja.

Naša dcérka si vybrala meno ešte pred počatím. Krátko na to som otehotnela a objavili sa u mňa strachy z opätovnej straty dieťatka. Prvé mesiace som hľadala stred a ponárala sa do dôvery. Do dôvery, že všetko je v poriadku. Že všetko je ako má byť. Do odovzdania…a opätovnej dôvery, že ja nie som len nádoba, v ktorej dieťatko vyrastá. Ale som domovom pre moje dieťatko zatiaľ a som schopná ovplyvniť jeho vývoj vlastným sebazdokonalovaním. Láskou samej k sebe, starostlivosťou o seba, umením dovoliť si robiť veci tak ako ich cítim ja! Nemala som potrebu každomesačného vaginálneho vyšetrenia, nemala som potrebu cukrovkového testu, našli sme si svoju pôrodnú asistentku, absolvovali sme s manželom kurz hypno-pôrodu, chceli sme rodiť ambulantne. Pre niekoho bola tá predsava šialená…že to zbytočne komplikujeme, že vymýšlame a podobne. Pre nás to bola ideálna predstava. Nikdy v živote som sa dovtedy necítila tak úžasne ako vtedy. Aj napriek tomu, že naše okolie nás nechápalo, hľadali sme podobne zmýšlajúcich ľudí. Taký kmeň, ktorý Vás dokáže ochrániť aj v tom najväčšom vetre. Ustáli sme to. Karolínkyn pôrod bol nádherný. Vo vlastnej réžii, v bezpečnom priestore mojej pôrodnej asistetnky a manžela vo vyškovskej pôrodnici, kedy sme po necelom 24 hodinách išli domov aj s našou princeznou.

Dnes už viem, že všetko to, čo bolo, bolo treba. Dnes, keď sa otočím, milujem samu seba za to, že som to nevzdala. Verím v plán duše každého jedného z nás a aj preto píšem tento blog. Všetky moje skúsenosti, ktoré som si odžila na vlastnej koži, sú pre jednu ženu málo, pretože viem, že tak ako ja som vtedy hľadala bezpečný priestor na vyjadrenie aj iné ženy hľadajú. Trvalo mi to vyše 2 roky, kým sa odvážim na tento krok. Vystúpim zo svoje bezpečnej a konfortnej zóny a budem môcť podať svetlo ďalej.

Ženám, ktoré sú úžasné, milujúce, dokonalé, prenádherné bytosti, ktoré len počas života niekde stratili svoju pochodeň, prípadne im iba zhasla. Som presvedčená, že toto všetko, čo som zažilo má zmysel a ja viem, že ho mám využiť, pretože môže rozsvietiť každú ženu, s ktorou zarezonujú moje slová či príbeh.

Dodnes som iná, aj keď verím, že to sme všetci :). Pri mojom mužovi a mojich životných kotrmelcoch som sa naučila žiť svoj život bez ospravedlňovania, bez výčitiek, s radosťou, láskou a vďačnosťou, že môžem na tejto zemičke byť a žiť s mojimi milovanými. Že život je skutočný dar, ktorý treba žiť „tu a teraz“, lebo inokedy sa nedeje. Iba „tu a teraz“.

V živote som urobila kopec dôležitých rozhodnutí (možno raz dostanem odvahu písať aj o nich). Poliečila som si kopec svojich vnútorných zranení, otvorila som pandorinu skrinku a našla odvahu sa k tomu postaviť. A ak som ju našla ja, tak je ju schopná nájsť každá žena, každá jedna z Vás.

Nikto nie je proti Tebe viac ako Ty sama.  A cítiš, že by som mohla byť Tvoja svetluška a priniesť svetlo do Tvojej ženskej krajiny alebo Tvojho tehotenstva,  bude mi cťou.

S láskou Veronika