Potlačené a nespracované emócie

Niekde sme uverili, že keď sme dospelý sme dôležitejší ako dieťa. Možno práve preto má kopec ľudí problém so svojimi emóciami, pocitmi sklamania, frustrácie. Cítia sa nešťastní, nenaplnení a točia sa v bludnom kruhu.

Pre mňa byť dospelý neznamená mať iba nad 18 rokov. Byť dospelý pre mňa znamená dokázať sa otvoriť svojej vlastnej zraniteľnosti, svojim nespracovaným či potlačeným emóciám, pochybnostiam o sebe či o svete a v neposlednej rade pre mňa znamená byť dospelý aj to, že sa učím od detí a učím sa brať ich rovnocenne vo vyjadrení ich potrieb a názorov. Pýtate sa či v tom robím chyby? Áno, robím. Kedysi by som nedokázala napísať takýto článok, lebo by som sa nepovažovala za dosť dobrú, dosť fundovnú, dosť odbornú…no, dnes sa už nebojím, pretože viem, že môj článok nie je odborný, nie je totiž pre hejterov, je pre tých, ktorí sa učia byť dospelými…ako aj ja :). Takže áno, aj ja robím chyby a učím sa na nich. A možno ich ešte kopec urobím…no už sa ich nebojím, nevyčítam si ich. Sú súčasťou môjho rastu ako aj rastu mojej rodiny.

Deti nám dávajú nádherné zrkadlo…nesúdia, neehodnotia, pokiaľ ich to my nenaučíme. Netrestajú sa a nevyčítajú si, pokiaľ ich to mi nenaučíme. Nekritizujú a neútočia, pokiaľ ich to my nenaučíme. A aj napriek tomu ich za to trestáme, frustrujeme, kričíme na ne …a potom…potom sa čudujeme a ešte viac tlačíme, aby boli viac podľa našich predstáv, ktoré ale ani sami nespĺňame. Áno, poznám to. Bola to aj naša cesta…náročná, oslabujúca…lebo sa to tak predsa patrí, že dieťa musí poslúchať, lebo si nemôže dovoliť prežívať svoje emócie ako potrebuje (lebo ja ako rodič neviem pracovať so svojimi a tak ich potlačím), lebo sa to zas nepatrí, lebo…, lebo…, lebo…a musí toto a tamto…A viete čo, verím, že to v sebe všetci tak cítite…že ako deti sme boli dokonalí, vo svojej najkrajšej podobe, že sme nepotrebovali opravovať…že sme boli šťastní a spokojní sami so sebou…ale časom, výchovou a okolnosťami sme sa museli prispôsobiť. Neverím, že deti sa rodia zlé, nikdy sa nerodili zlé. Verím, že sa rodia dokonalé, nádherné a pripravené obdariť tento svet svojou láskou, svojou krásou, svetlom a nežnosťou. Aj my sme takí boli. Ale zabudli sme. A preto na to zabúdame aj teraz, pri výchove našich detí. A oni, keď nám to chcú pripomenúť svojím smiechom, šantením, jasotom, či plačom a krikom…stopneme ich. Lebo sa nám to zdá už cez príliš, lebo si s tým nevieme rady, lebo sme si to sami nemohli dovoliť? A potom po nich chceme, aby sa v takom malom veku sami „spratali do kože“ (keď mnohí dospelí to nevedia), aby už boli samostatné, aby už boli zodpovedné…a oni to veru urobia. Stanú sa z nich malí dospeláci. Aspoň navonok. Potlačia svoju detskú radosť, svoju iskru a začnú sa správať poväčšine tak, ako sa patrí…tak ako sme sa to naučili aj my ako deti.

Možno práve preto toľko detí žije v dospeláckyh telách a ani si to neuvedomujú. Koľko ľudí sa medzi sebou ohovára a boja sa postaviť sami za seba? Koľko ľudí sa hnevá a doslova trucuje ako malé dieťa, keď nedostanú to, čo chcú? Koľko ľudí radšej hľadá vinníka  a obviňuje zo svojho nešťastia niekoho iného namiesto toho, aby si uvedomil, že zodpovednosť za svoj život má on sám? Koľko ľudí radšej trpí a myslí si, že požiadať o pomoc je slabosť, lebo veď sú už dospelý a musia si poradiť sami? Koľko ľudí radšej hejtuje životy iných ľudí namiesto hľadania odpovedí v sebe? Koľko ľudí je natoľko vnútorne zranených, že sa boja otvoriť aj pred svojimi blízkymi?

Možno som si to uvedomila dnes práve preto, že môj syn sa mi posledné dni regresuje zo 7ročného chlapca na 2 ročné batoľa. Vyzerá to asi tak, že väčšinu dňa šušle ako dieťatko, ktoré sa učí rozprávať. Mnohí to isto nechápu, ani sa tomu nedivím. Mňa samú to vyvádzalo z miery, keď toho už bolo viac ako dosť. No veľmi dobre viem, že čím väčší tlak vyviniem na to, aby skončil, tým väčší protitlak príde (určite si to pamätáte z puberty 🙂 ). A výchovu strachom už máme za sebou, vďakabohu. Pre nás to nie je tá správna cesta a myslím, že to vôbec nie je cesta.

Ako sme dnes prišli domov zo záhrady a zase začal rozprávať ako dvojročný, sama pre seba som si povedala, že sa ním nechám viesť. Zo systemických konštelácií a lymbických prepisov dobre viem, že by to mohlo víjsť. A tak som sa uvolnila, odstránila všetky vzorce z mojej mysle, ktoré mi nahovárali čo a ako by som mala riešiť a ponorila sa s ním do hry. Do hry na to, že môj 7 ročný chlapec má 2 rôčky.  A čosi sa stalo…keď som na neho začala sama šušlať ako na malé batoľa mal v očiach výraz…“konečne si to pochopila, mami“. Bol to nádherný zážitok. Naozaj mi dovolil správať sa k nemu ako malému dieťatku. Mohla som ho povyzliekať , okupkať, opečovať, obliecť, pohrať sa, šušlať. Nakoniec sa k nám pridala aj moja takmer 4 ročná dcérka a ja som zrazu pochopila. Je to presne ten pocit, ktorý cítite uprostred hrude, keď sa veci dejú správne. Keď dáte do puzzle správny ďalší dielik. Keď sa na Vás okolie pozerá čudne, no Vy im to s láskou dovolíte, pretože oni nevedia, nechápu, čo cítite Vy, ani nemôžu. Aká sloboda pre obe strany.

Neviem presne prečo sa môj syn posledné dni takto regresoval. Či to bolo preto, že v jeho 2 rôčkoch som prišla o ďalšie dieťatko a venovala sa viac sebe ako jemu. Možno sa vtedy bál, že ma stratí. Kto vie…Ale viem jasne, že čosi potreboval dosýtiť a ak by som mu to neumožnila, ostalo by to v ňom. Emócie totiž niekam nemiznú…ostávajú v našej bunkovej pamäti stále dovtedy, kým ich neotvoríme ako pandorinu skrinku.

Deti sú naše najvernejšie zrkadlá. Ako rodičia sme sa síce nenarodili, no aj tak sa mnohokrát tvárime naozaj akoby sme zjedli celú múdrosť sveta. Deti kritizujeme, vychovávame, vylepšujeme…hlavne aby si o nás niekto nepovedal, že sme to nezvládli, prípadne, že to robíme zle, prípadne, že to nerobíme ako sa patrí. Kto vie aký názor by mali naše deti na nás? Máme strach, že zlyháme, lebo celá naša spoločnosť je založená na kritike…pričom dnes sa už vie, že je to deštruktívny prístup. Ale ako robiť veci inak, keď to inak nevieme a chváliť dieťa iba za to, že je, že existuje je pre nás niečo nepochopiteľné a zvláštne, keď sami sme to nezažili. A preto si stále zamieňame autoritu za strach a poslušnosť za lásku.

Slovo sebaláska obsahuje kus slobody, ak chcete vychovať dieťa tak, aby bolo šťastné samé so sebou. Vidíme takmer všade, že ak neviem dať lásku samej sebe, neviem ju dať dieťatku. Ak si neviem dovoliť žiť podľa seba, nedovolím to ani nikomu inému a budem ho kritizovať a ponižovať za chrbátom. Ak si nedovolím púšťať svoje emócie, nedovolím to ani nikomu inému. Ak si nedovolím mať sa rád, tak to nedovolím ani svojmu dieťatku (a preto ho budem kritizovať a opravovať).

Nie, ani ja nie som ideálny rodič, podľa mňa nič také ani neexistuje. Ale nezatváram už oči pred tým, čo ma irituje alebo mi vadí na mojich deťoch či niekom inom. Dávam si pozor, aby som to nahlas nekomentovala, ale obraciam sa do svojho vnútra a hľadám odpoveď na otázku: „Prečo sa ma toto tak dotklo?“ alebo „Prečo ma toto tak vytočilo?“ …Pretože to, čo vidíš Ty vo mne, nie je moje ale Tvoje a to čo vidím ja v Tebe, nie je Tvoje ale moje.

Tak nabudúce, ak sa Vám niečo také stane, skúste sa nad tým zamyslieť…pretože, keď sa dieťa nespráva ako chceme, hľadáme chybu v ňom, menej vo výchove a už vôbec nie v sebe. Ako to však býva v detskej psychológii…ak chcete liečiť dieťa, najprv pošlite rodičov 🙂 …ktovie prečo :)…

Je to taký začarovaný kruh…verím, že „TU a TERAZ“ sme dokonalí presne takí akí sme teraz. To sa však nevylučuje s tým, aby sme sa nezlepšovali nesnažili a nerozvíjali. Vo svojom vnútri máme totiž to zranené vnútorné dieťa stále pri sebe. Dovoľme si ho teda liečiť cez sebalásku, dovolenie si byť takí akí sme, dovoľme si prežiť svoje emócie bez posudzovania a odsudzovania či sa to patrí alebo tie. Tým emóciám je to aj tak jedno…ale dovolte sebe byť deťmi, keď na to budete mať chuť. Dovolte si dovyživiť Vaše vnútorné dieťa. Je to liečivé.

Aj ja si to dovoľujem. Necítim sa byť dosť dospelá, pretože som mala možnosť v živote pár takých ozajstných dospelákkov stretnúť a učiť sa od nich. Mám ešte dlhú cestu…Keď však stretnete zrelú dušu (a môže mať pokojne aj menej rokov ako Vy, spoznáte to).

Držím nám všetkým päste, pretože aj keď sme súčasťou spoločnosti, sme tu aj sami za seba. Lebo nikto za Vás ten život neodžije, iba Vy sami…apropo nakoniec :)…Boli ste už niekedy v spoločnosti šťastného človeka? Je ako svetlo, ktoré Vás nabíja jeho vlastným vnútorným pokojom. Uvedomuje si, že nemôže zmeniť celý svet. A aj keď jeho primárnym záujmom je svetový pokoj, vie, že najprv ho musí utvárať vo svojom vnútri…Pretože to aký je svet okolo nás je iba odrazom toho aký nosíme a tvoríme vo vlastnom srdci.

Viem, že tento príspevok je všeobecný. Nezamieriava sa konkrétne na tehulky.  Viem aj to, že toto je jedna z najväčších prekžok, ktoré ženy počas tehotenstva a pri pôrode zažívajú. Snažia sa byť ako všetky ostatné, hlavne, aby nežiadali viac ako treba, hlavne, aby si nezakričali, hlavne, aby neurobili hanbu, hlavne, aby neboli histerické, hlavne, aby boli poslušné…Toto už netreba, už je to prežitok…Dovolte si byť nádherné, prekrásne, slobodné, voľné, hysterické, akékoľvek, hlavne šťastné…pretože, ak to dovolíte sebe, už to nebudete musieť odsudzovať a dovolíte to aj inej žene a v tomto bode vzniká podpora, vzniká bezpečný priestor a vychádzame z bludného kruhu.

Ak úplne neviete ako na to, som tu pre Vás. S láskou Veronika